Chlorella už asi 2 mesiace mala svoje čestné miesto u nás v obývačke na konferenčnom stolíku, v okrúhlej dóze. Nikto okrem mňa sa jej ale ani nedotkol.
Jeden večer prišiel po tréningu domov syn Janko a oznámil: „Nechcem jesť, bolí ma hrdlo,“ a zvalil sa v obývačke na gauč. Ja som mala hneď tykadlá nastražené. Normálne bolo, že zjedol všetko, čo našiel. Pozrela som mu do hrdla, celé zapálené, čo už s tým, ráno ideme po antibiotiká. Tak som mu spraviťla čaj a povedala mu: „Daj si 4 chlorelly, vraj to vie liečiť zápal, tak nech sa ukáže.“ Bol to boj, ale 4 zjedol. A na moje veľké prekvapenie, kým som robila čaj, počula som, ako ešte párkrát otvoril dózu. To dieťa v chorobe intuitívne spravilo to, čo bolo pre neho najlepšie. Prestal jesť jedlo, hrýzol chlorellu a jej liečivé látky chlorellin a chlorofyl mu liečili jeho zapálené hrdlo.
Nechala som ho vyspať a keď ráno vyliezol z postele, opýtala som sa: „Ako ti je?“ Povedal, že lepšie. Ja som mu neverila a pozrela mu znovu do hrdla. Bol to taký rozdiel oproti tomu, čo tam mal večer, že som hneď zrušila návštevu u doktorky. Dostal diétu, chlorellu mal jesť, koľko vládze a dodržiavať lečebný kľud (pri telke :-)). To bol štvrtok.
Skúška prišla v sobotu. Chalani hrali turnaj a neviem si predstaviť silu, ktorá by ho udržala doma. Bol na ihrisku od začiatku, do konca. Ja som bola presvedčená, že sa angína vráti. Nevrátila. Moja úcta voči chlorelle prudko stúpla.
Aja
